Život, ktorý si moja duša v tomto tele vybrala, je krásny. Hlavne kvôli tým okamihom a „maličkostiam“, ktoré sa nám dejú každý deň.. To sú tie okamihy, keď človek cíti súznenie s prírodou, ľuďmi, keď vnútri cíti ten dokonalý  celok.. Dopracovala som sa k hlbokej vďake za život, za túto skúsenosť. Nie vždy to tak bolo.

​

Ako mladučké 18-ročná ročné dievča som sa vydala za muža, ktorého som z celého srdca ľúbila. Bola som plná ideálov, plánov, ale aj pochybností – hlavne v seba. Bola som zakomplexovaná, nemala som sa rada (teda to už viem dnes). Keď sa mi ako 20-ročnej narodil chlapček, bola som najšťastnejší človek na svete do chvíle, kým mi nepovedali, že Ivi má Downov syndróm.  Celú moju bytosť zaplavil hlboký smútok, bolesť, otázky.. Veľa otázok: prečo práve mne, nám, ako ďalej.. V tej dobe, 23 rokov dozadu, nebol prístup k informáciám, žiadne mobily, internet...Lekári mi nešetrným spôsobom oznámili, že nikdy nebude čítať, písať, vždy bude potrebovať zvýšenú starostlivosť, žiadna podpora, pomoc, nádej. Všetko stratené.

Všetko stratené? Nie, neuverila som im. Nie, nevzdala som to. Prosila som Boha o silu, trpezlivosť - dennodenne... A dennodenne som 3-4x s Ivim cvičila Vojtovu metódu, pretože som sa dočítala, že psychický vývoj ide ruka v rukáve s fyzickým. Všetko čo som robila,  som s ním „preberala“, všetko komentovala, aby mal čo najviac podnetov. Veľmi mi pomohla rodina, sestry, bol v kontakte s mnohými ľuďmi, už vtedy som nemala problém hovoriť o „tom“ otvorene, nehanbila som sa zaňho ako mnohí, i keď boli chvíle, keď som chcela utekať.. utekať preč od všetkého a všetkých. Ale Boh mi poslal do cesty ľudí, ktorí mi pomohli, ktorí ma posunuli. Potrebovala som čas, aby som ho dokázala prijať. A prestala bojovať.

​

Jeho vývoj bol do dvoch rokov v norme.  V tom období už jeho ocko našiel útočisko pri druhej žene. Keď mal Ivi 2,5 roka definitívne odišiel. Zvolil si ľahšiu cestu (možno). Vtedy sa mi zrútil svet druhý krát. Bolo to najťažšie obdobie  v mojom živote. Nevládala som, nemala som silu. Viac „dole“ som nemohla byť. Trvalo roky, zbytočne dlhé roky, kým som sa s tým zmierila, kým som sa v tom prestala hrabať, kým som prestala dúfať, že sa vráti, kým som to prijala.

​

Život išiel ďalej, napriek zlým okolnostiam, nevytvoreným podmienkam, sa mi Iviho s podporou vedenia školy, podarilo integrovať do bežnej základnej školy, kde chodil štyri roky. V tom období to nebolo bežné. Veľmi mu to  pomohlo, myslím že to bolo vzájomné obohatenie pre všetky strany, pre všetkých zúčastnených... Bolo to dobré obdobie, Ivi napredoval... Piaty ročník chodil do školy pre žiakov s chybami reči, kde boli vytvorené všetky podmienky, špeciálni pedagógovia, logopédi, znížený počet žiakov, vedenie školy však rozhodlo, že Ivi s jeho diagnózou na ich školu nepatrí. Nezmohla som nič, nevedela čo ďalej. Bola som zúfalá a hlavne znechutená z toho, ako môže rozhodnutie jedného človeka (riaditeľa) tak výrazne ovplyvniť  celé napredovanie a život druhého človeka (a celej rodiny).   Po pol roku integrácie v bežnej škole (kde jednoducho v tom období neboli vytvorené podmienky, neboli asistenti atď.) ), začal chodiť do špeciálnej školy. Vedela som, že raz to príde, bola som na to pripravená, rozdiely medzi ním a zdravými deťmi sa vekom zväčšovali. 

​

Po skončení povinnej školskej dochádzky  u nás v Lučenci otvorili nový odbor na špeciálnej škole – ošetrovateľ. Nič lepšie sa nemohlo stať.  Po skončení školy chodil na absolventskú prax do malého  domova dôchodcov, kde som dúfala, že vytvoria chránené pracovisko. Kvôli byrokracii, ktorá je s tým spojená, od tejto myšlienky upustili. A prišla ďalšia nečakaná rana, dostala som výpoveď. Cítila som poníženie, nedocenenie, pretože vo svojej práci som bola dobrá, robila som ju rada. Bolo to ťažké, ale rozhodla som sa prijať to, neriešiť, spracovať tie pocity a nechať veci plynúť. Po dvadsiatich rokoch aktívnej práce som  si oddýchla a užívala voľnosť, slobodu, maľovala – len tak žila. Dnes už viem, že Ten hore to zariadil, aby som nemusela robiť  tak radikálne rozhodnutie – dať výpoveď zo stabilného a dobrého zamestnania, kde som mala istý príjem..

​

Môj osobný život bol – no nič moc. Dnes viem, že všetko vychádzalo z toho, čo bolo vo mne. Čo vyžaruješ, to priťahuješ. Tým, že som sa nemala rada, no akých chlapov som si mohla pritiahnuť? Blúdila som, tápala. Vždy som chcela rodinu, viac detí. Lásku, obyčajnú lásku. Potom prišiel Peter. Môj osudový chlap. Po dlhých rokoch som druhýkrát povedala áno. Je úplne iný ako ja, pri zemi, ťažký realista, praktický, jednoduchý, svojský. Sme spolu už 10 rokov, učíme sa spolu, obohacujeme, posúvame. Raz sme hore, raz dolu. Niekedy je to ťažké,  často som ako medzi dvoma kolesami, aj on a Ivi sa museli prijať, žiť spolu, odpúšťať si.. Ale verím, že tam, kde je láska, sa všetko prekoná. Zatiaľ sa nám darí.

​

V tom období som po dlhšej snahe otehotnela. Dieťa, ktoré som v sebe nosila sa rozhodlo, že ma len na kratučkú chvíľu poteší, odišlo. Ale bola to dohoda s Bohom, že ak je to zdravý a silný jedinec nech ostane, ak nie, nech odíde. Ďakujem aj za túto krásnu chvíľu.

Krásnych 40, život pred sebou, Ivi doma, ja bez roboty, budúcnosť neistá. Nevedela som ako ďalej, Ivi doma upadal a vo mne skrsla myšlienka skúsiť to s masérskym kurzom. Prihlásila som ho na kurz a išla som po prvej praktickej hodine za vyučujúcim, či si myslí, že nato má. Mal. Aj po záverečných skúškach sa vyjadril, že bol pre neho čerešničkou na torte ako  pokojne a s prehľadom  skúšky zvládol.  A ja som už doma  pripravovala podklady na projekty na získanie prostriedkov na začatie podnikania z úradu práce. Dva. Ak by Ivi nezvládol jeho, ako záloha som ostala ja s tým, že by som ho zamestnala.  Vedela som, že nemôžem stavať na masírovaní, je to ťažká činnosť, preto som do projektu zapracovala prístroje a rôzne terapie na regeneráciu  a pokrytie širokého spektra  rôznych zdravotných problémov.  A v Lučenci je dosť dobrých masérov. Ale tiež dosť ľudí, ktorí majú rôzne zdravotné problémy a ktorí hľadajú rôzne alternatívne riešenia. Priestor tu bol a aj je.

Začiatky boli ťažké, nemala som skúsenosti s podnikaním, robila chyby, niektoré veci zanedbala. Jednoducho mnohé som nevedela a mnohé neviem. Ale vždy som mala  a mám  vieru a nádej, odhodlanie, trpezlivosť.

​

14.4.2016 uplynuli dva roky od začatia nášho podnikania.

Je pravda, že len Boh vidí, koľko sily ma to stojí, koľko energie. zvládnuť to.. ho.. pretože Ivi je iný. Na svoju diagnózu je šikovný, má mnohé prednosti, spája veci a súvislosti, ktoré ostatným nenapadnú. Má svojský humor, má rád ľudí. Má však chvíle, kedy má problém rešpektovať ma, zvládať určité situácie, správne ich zhodnotiť, vidí veci s „klapkami“ na očiach, za každú cenu si presadzuje svoje, ak je niečo inač ako má naplánované, koniec. Nie každý má možnosť vidieť a vnímať nás do hĺbky.  Len my, ľudia blízki, priatelia vedia. My sa však hĺbky nebojíme.  A tiež mám rada inakosť.  Ivi je iný, nie horší, je obohacujúcim človiečikom. A ľudia, ktorí mu dali šancu, vedia. Aj vďaka nášmu spoločnému dielu, má Ivi nových kamarátov, má zmysel života. A to je pre mňa dôležité.

​

Sme ďalej. Hlavne sme sa posunuli v zmýšľaní,  postojoch, nemáme zbytočné očakávania, pracujeme na sebe..  Vieme, že nevyhovieme všetkým, každý človek je iný, má iné priority, hodnoty... Snažíme sa  dať zo seba to najlepšie,  snažíme sa zmeniť postoje ľudí, snažíme sa, aby prevzali zodpovednosť za svoje zdravie, aby sa starali o svoje telo ako schránku svojej duše. Je to dlhá cesta. Naša cesta. Často používam bodky. Pretože nie všetko viem dať  do slov. Nie všetky pocity viem opísať.. Alebo slová nestačia. Dnes viem, že zvládnem všetko. Nebojím sa ničoho. Mám sa rada. Verím si.  Verím Božiemu vedeniu. Verím Bohu vo mne. Viem, že všetko má svoj zmysel. Viem, že všetko je tak, ako má byť.